Nedávno sa nám podarilo dostať na miesta, kam sa bežne človek nedostane – do Slovenských lodeníc v Komárne – jedinom mieste u nás, kde sa stavajú námorné lode.
Trošku histórie a faktov
Lodiarska výroba v Komárne sa datuje od r. 1898. V tomto období sa tu vyrábali lode do 500 dwt. V roku 1923 ju pod svoju správu zobrali Škodové závody v Plzni, ktoré výrazne zmodernizovali celú výrobu, no napriek tomu nastal výrazný rozvoj podniku až po 2. svetovej vojne.
Komárňanské lodenice sú schopné vyrábať lode s LOA maximálne do 140 metrov. Výrobné haly sa rosprestierajú na ploche 37 ha.
Rovnako ako človek, má aj loď svoj život. A keďže je každá loď tvorená ľuďmi, teda nami – námorníkmi, neexistujú dve identické lode. Živote každého plavidla začína v deň položenia lodného kýlu v lodenici. Dospelú loď možno označiť termínom Maiden Voyage, alebo po slovensky “Panenská plavba”, momentom kedy definitívne opúšťa miesto svojho zrodu – lodenicu, kde bola skonštruovaná a vydáva sa na plavbu do cieľového prístavu. Zívot(-nosť) lode končí jej poslednou, vo väčšine prípadov, plánovanou plavbou na “lodný cintorín”, teda šrotovisko, kde ju tím ľudí acetylénom rozpáli na šrot. Časti z nej sa možno použijú pre vyrobenie úplne novej lode.
Za zrodom každej lode stojí veľké množstvo ľudí. Zadávatelia svojou ucelenou predstavou načrtnú lodným architektom približnú predstavu ako by mala ich loď vyzerať. Konštruktéri dajú lodi z plánu reálnu podobu.
Na rozdiel od minulosti sa v súčasnej dobe lode navrhujú na počítačoch, ktoré vytesnili tradičné kresliarne s veľkými stolmi. Papier nahradil aj v tých najjemnejších detailoch monitor. Lodné plány sa tlačia na veľkoformátových tlačiarňach. Nové technológie výrazne uľahčili celý proces výroby lodí. V porovnaní s minulosťou, kedy od zadania návrhu až po vypracovanie kompletného projektu lode uplynuli 2-3 roky, dnes stačí lodným architektom (pri lodiach strednej veľkosti) necelý rok.
Po dokončení a odsúhlasení projektu sa pristúpi k samotnej realizácii už vo výrobných halách v komárňanských lodeniciach. Táto fáza si vyžaduje maximálnu presnosť a precíznosť a v neposlednom rade tiež dokonalú súhru všetkých pracovných skupín. Lode sa konštruujú v sekciách, niečo na spôsob stavby bytoviek za socíku. Jednotlivé segmenty sa následne na určenom mieste pospájajú a loď doslova rastie pred očami.
Následne sa vybavuje vnútro lode (potrubie, elektro-inštalácia, izolácie, a iné vybavenie) a medzitým prebieha nástrek farby vnútra lodného telesa (balastné tanky, nákladové priestory, a i.) a pokračuje sa nástrekom lodného trupu z vonkajšej strany. Typovo sa používajú vždy iné farby. Napríklad na vonkajší trup to sú farby so špeciálnym zložením, ktoré zamedzuje priľnavosti živočíchom, čím by sa výrazne zvýšili náklady na prevádzku lode. V minulosti to boli nátery, ktoré obsahovali prudké jedy, no neskôr sa od ich používania upustilo a nahradili ich farby s veľmi nízkou hodnotou trenia. Tým sa významne znížili náklady na prevádzku lodí. Tento náter sa v pravidelných, niekoľkoročných intervaloch obmieňa za nový.
Následne dochádza k položeniu lode na vody. Od techniky “samospádu”, kedy sa loď po odstránení zábran takpovediac nekontrolovane spustí po naklonenej rovine sa už upustilo. V súčasnosti je bežnejšia prax, pri ktorej sa plávajúci dok čiastočne zatopí vodou. To nadvihne loď, ktorá môže dokovisko bezpečne opustiť.
[vimeo id="1225729" width="630" height="380"]
Fotografie: Laco Vojtko
Komentare su uzavrene.